Srnčia zver (Srnec lesný, Srna Lesná)

Srnčia zver - srnec lesný/srna lesná (staršie: srnec hôrny, srnec obyčajný, srna hôrna, srna obyčajná) patrí medzi najpočetnejších zástupcov veľkej raticovej zveri na Slovensku. Vyskytuje sa od nížin až po vysokohorské polohy, na lesných aj poľných po zemkoch.

Dosahuje hmotnosť 12 až 30 kg, letné zafarbenie tehlovočervené, zimné sivé, sivohnedé. Parohy nosí iba samčia zver.

Ruja na rozdiel od jeleňa prebieha v pároch, nie v čriedach. Trvá približne od polovice júla do polovice augusta, v novembri dochádza k náhradnej ruji u neoplodnených samíc. Gravidita trvá 40 týždňov, avšak oplodnené vajíčko zostáva zahniezdené v maternici približne 20 týždňov v tzv. latentnom stave. U samíc, u ktorých dochádza k oplodneniu pri náhradnej ruji koncom novembra k latentnému stavu vo vývoji zárodku nedochádza a plod sa vyvíja hneď. Rodenie mláďat pripadá na koniec mája a začiatok júna, vyskytujú sa aj odchýlky. Samica rodí dve (1 až 3) mláďatá, ktoré hneď nenasledujú matku, ale asi dva týždne sú odložené v poraste. Srna ich dojčí 4 mesiace, i viac.

Srnčia zver sa vie veľmi dobre prispôsobiť rôznym biotopom. V úživnejších podmienkach býva plánovaný vyšší počet srnčej zveri. Môže byť normovaná ako hlavný druh zveri v poľovných revíroch zaradených do oblastí pre chov srnčej zveri, alebo ako vedľajší druh zveri v poľovných revíroch zaradených do oblastí pre chov jelenej zveri, alebo ako poľná srnčia zver v oblastiach pre chov malej zveri. Srnčia zver vyžaduje prostredie s pestrou potravou. V priebehu dňa má niekoľko pastevných cyklov. Po väčšinu roka žije oddelene, začiatkom jesene sa zoskupuje do čried, sťahuje sa na zimné stanovištia, kde pretrváva do konca zimy.

Presrsťuje dva razy do roka. Trpí mnohými chorobami a má veľa prirodzených nepriateľov. V chrupe má 32 zubov. Trvalý chrup má od 15 mesiacov života. Pohlavne dospieva v druhom roku

Každý rok, v rozmedzí od októbra do novembra, samce svoje parožky zhadzujú a na jar budúceho roku (marec – apríl) im narastajú nové, ktoré sú spočiatku pokryté akousi zamatovou vrstvou, ktorá sa nazýva lyko a vyživuje paroh pri vývoji a raste. Po dokončení vývoja parôžkov sa srnec zbaví odumretého lyka otieraním a otĺkaním o slabé kmene stromov alebo drevín. Srnčie parožky môžu byť jednoducho zahrotené, ale môžu mať aj 4 až 6 výsad. Takže to môže byť špičiak, vidliak, šestorák, výnimočne osmorák (štyri výsady na jednom parožku) alebo raritný srnec s rôzne nepravidelne deformovaným a členitým parožím. Srnec svoje parožky zhadzuje v novembri a decembri. Srnec sa loví od 16. mája do 30. septembra, srny a srnčatá od 1. septembra do 31. decembra.[4] života.

Zajac poľný

Zajac poľný je našou najproduktívnejšou malou zverou a patrí medzi najproduktívnejšie a najúžitkovejšie druhy zveri vôbec. Má veľmi vyhľadávanú divinu, cenená je jeho koža, srsť i kožušina, preto je tomuto druhu zveri nielen u nás, ale aj inde vo svete venovaná nadpriemerná pozornosť.

Zajac poľný je hnedo zafarbený. Výrazným znakom je čierne zafarbenie na zadnej strane ušnice. Veľkostné ani farebné rozdiely medzi samcom a samicou nie sú. Zajac poľný dorastá 50 – 70 cm a dosahuje hmotnosť medzi 2,5 – 6,5 kg, v závislosti od veku, kondície, zdravotného stavu a ročného obdobia a podobne.

Zajačia zver sa vyskytuje na celom území Slovenska na poľnohospodárskej pôde aj v lesných kultúrach do nadmorskej výšky 1400 metrov. V nížinných oblastiach majú zajačie populácie vyššiu hustotu ako v pahorkatinách.

Párenie zajaca nastáva v nížinách za priaznivého počasia už začiatkom zimy po zimnom slnovrate. Mláďatá, ktoré sa narodia z tohoto párenia podľahnú chladu a vlhku v priebehu zimy. Spontánne párenie nastáva koncom zimy vo februári. Samica je gravidná 42 dní. V marci vrhá mláďatá, pre ktoré nepripravuje hniezdo. Vrhne ich do závetria v brázde, v kope hnoja, slamy, sena, pri stohu, alebo v trse buriny. V prvom vrhu sú obyčajne 2-3 mláďatá. Mláďatá z prvého vrhu sú dôležité pre vývoj zajačej populácie, pretože samičky z tohoto vrhu dosahujú pohlavnú zrelosť v auguste a samé môžu v septembri vrhnúť mláďatá. Veľká časť týchto mláďat hynie, a to vplyvom nepriaznivého počasia (premočením a prechladnutím), pri jarných poľnohospodárskych prácach (marcová kultivácia pôdy, sejba, ošetrovanie ozimín a podobne), ale aj vplyvom predátorov. Druhý vrh pripadá na máj - jún, v ktorom bývajú obyčajne 4 mláďatá, ale aj viac. Nakoľko počasie je v tomto období priaznivé, porasty kultúr poskytujú dostatočný úkryt, tento vrh zabezpečuje najväčší podiel ročného prírastku populácie. Tretí vrh býva v auguste - septembri. Početne je opäť slabší 2-3 mláďatá a napriek tomu, že prostredie je v tomto období priaznivé, zajace do jesene fyzicky nedorastú, nie všetky sa dokážu zásobiť dostatočnou zásobou tuku, v nepriaznivých zimných mesiacoch tento vrh najviac trpí a má najvyššie straty. Okrem toho sa zajačice paria aj v čase keď sa už embryá nachádzajú v maternici, teda pred ich narodením. V tom období môže dôjsť k plnohodnotnému oplodneniu. Stav, keď samica nosí plody rôzneho veku nazývame super - fetáciou. Tento jav sa dokázal ešte u niektorých iných druhov hlodavcov (u králika divého nie).

Zajac je na prostredie nenáročný, ale potrebuje mať zabezpečené dostatočné množstvo potravy v žiadúcej štruktúre, čo pri súčasnom spôsobe hospodárenia na ornej pôde vždy nenájde. Kritické obdobie nedostatku potravy je začiatkom leta, po kosbe obilovín a v jeseni po zbere okopanín. Vzhľadom na to, že zajac má akčný rádius do 1 km veľká výmera honov mu nevyhovuje. Vyžaduje pestrú potravu, ktorú mu môžeme zabezpečiť poľovníckymi políčkami, alebo prikrmovaním. V zimnom období treba zajačiu zver prikrmovať.

Zisťujú sa stále nové poznatky o živote a nárokoch zajačej zveri. Zajačia zver veľmi trpí chemickou ochranou rastlín. Dochádza ku kumulácii reziduí chemických prípravkov v orgánoch zajacov, k deformáciám niektorých orgánov a k neplodnosti. Pôsobením dusičnanov a dusitanov v potrave dochádza ku zmenám v krvi, hemoglobín sa premieňa na
methemoglobín, ktorý neviaže kyslík. Fyziologické hladovanie v jesennom období spôsobuje oslabenie organizmu, zvýšenú náchylnosť na ochorenia a zvýšený úhyn. Pri správnom hospodárení je dôležité, aby sme dokázali dopredu odhadnúť, na ktorých plochách poľovného revíru dochádza k akým stratám a podľa toho usmerňovali aj odlov zajacov v jednotlivých častiach poľovného revíru.

Zajac má veľa nepriateľov, zo strany človeka, agrotechniky, túlavých psov, dravej zveri a chorôb. V ekologických systémoch bol vždy zdrojom potravy pre dravú zver. Z toho dôvodu si zachoval vysokú rozmnožovaciu schopnosť a adaptabilitu k prostrediu.

Kačica divá

Kačica divá (Anas platyrhynchos) Kačica divá je obyvateľom stojatých i tečúcich vôd a produktivitou diviny patrí medzi významné druhy úžitkovej pernatej zveri. Hmotnosť sa pohybuje od 850 - do 1500 gramov. Káčer je o štvrtinu ťažší, ako kačica. Kačica divá žije v pároch, hoci káčer sa o potomstvo nestará.

Párikovanie začína v októbri - novembri, keď sa tvoria páry, čo z fyziologického hľadiska nie je celkom ujasnené. V marci dochádza k páreniu, ktoré je pomerne hlučné a predchádza mu intenzívny tok. Samica sa po spárení uchýli na skryté miesto, ktoré býva na najrozličnejších miestach a tu znáša do plytkej jamky 8 až 15 vajec. Hniezdo býva umiestnené na zemi v tŕstí, v porastoch burín, žihľavy, pri kmeňoch stromov, na svahoch, často na stromoch, v rázsochách vetiev, na šikmých konároch, na stohoch slamy, v bútľavinách, vo vtáčích búdkach a podobne. Inkubácia trvá 22 až 26 dní. Na vajciach sedí iba samica. Pri opustení hniezda zakrýva vajcia vlastným perím, ktoré si natrhá z podbrušia. Hniezdo býva niekedy vzdialené od vody aj niekoľko sto metrov. Káčatá sa liahnu naraz. Kačica ich odvádza k vode, kde sa zdržiavajú až do doby, keď sú schopné lietať. Káčatá sa živia vodným hmyzom, larvami a najrozličnejšou potravou živočíšneho pôvodu bohatou na bielkoviny. Káčatá sú závislé na kačici, ktorú všade nasledujú. Schopnosť lietania získavajú v 8 týždni života.

Kačica mení drobné obrysové perie dva razy do roka. Každý rok z jari aj káčery preperujú do letného operenia, ktoré je farebne podobné opereniu kačíc. Majú však viacero znakov, podľa ktorých sa dá káčer od kačice odlíšiť. Napr. krídelné krovky sú bledé, jednofarebné. Letné operenie káčat je podobné samiciam. V septembri - októbri kačice divé pŕchnu do svadobného šatu, v ktorom pretrvajú až do jari. Veľké perá - letky pŕchnu kačiciam tak, že približne v júli až v auguste letky kačice menia naraz. V tom čase strácajú schopnosť letu, ktorú nadobúdajú po narastení letiek v druhej polovici augusta.

V jesennom a zimnom období sa u nás vyskytujú kačice severských populácií. Naše populácie sa posúvajú ďalej na juh. Pri zamrznutí stojatých vôd sa koncentrujú na tečúcich tokoch. Často v tisícoch odpočívajú na ľade.

Za potravou zalietajú na polia. Dospelé dávajú prednosť rastlinnej potrave. Živia sa obilovinami, kukuricou, konzumujú veľké množstvá semien burín, ktoré nachádzajú v hojnom množstve aj priamo na brehoch vodných tokov.

Majú viacero nepriateľov. Sú to všetky šelmy a dravce, krkavcovité vtáky, ježe. Trpia viacerými chorobami. Medzi nebezpečné ochorenia patrí botulizmus.

Bažant poľovný

Bažant poľovný (bažant obyčajný) je stredne veľký vták, samec má hmotnosť 1200-1800 gramov a samica 950-1150 gramov.

U bažanta je vo sfarbení pohlavná dvojtvárnosť - dimorfizmus. Samec - kohút je pestro zafarbený, hlavu má čiernu, vrch hlavy hnedý s kovovým leskom. Na krku má čiastočný, alebo úplný biely obojok. Tento môže aj absentovať. Hruď má medenočervenú s purpurovým leskom. Chrbát s hnedými perami s čiernym stredom, trtáč bronzovočervený, premiešaný so zeleným leskom. Krídla má okrové, chvost má hnedookrový so zeleným nádychom. Samica - sliepka je pieskovohnedá s prostriedkom jednotlivých pier s hrdzavým nádychom. Spodok má bledý. Dĺžka chvosta kohúta je okolo 50 cm, pri sliepke 25 cm.

Kohúty tokajú od polovice marca. Tokanie sa skladá z hlasového prejavu a zo zatrepotania krídlami. Kopulácia prebieha na zemi tak ako u iných kurovitých vtákov. Žijú polygamne. Sliepka sa po kopulácii utiahne a hľadá si miesto na hniezdenie. Hniezdo si postaví v plytkej jamke v tráve, alebo v krmovinách. Znáša 8-15 vajec, na ktorých sedí 23-27 dní. Kuriatka sú nekŕmivé. Sliepka ich vodí a hľadá im potravu, ktorú reflexívne žerú. Vo dvoch týždňoch poletujú. Do jesene sa osamostatňujú a nadobudnú svadobný šat. Dospievajú vo veku 10 mesiacov.

Bažanty sa najviac vyskytujú na južnom a juhozápadnom Slovensku. Do kopcov sa nerozširujú. Vyskytujú sa do nadmorskej výšky 500 m, výnimočne až 700 m nad morom. Vyhľadávajú krajinu poľnohospodársku so zastúpením mimolesnej zelene, dostatkom vody a kriačinových porastov.

Jarabica poľná

Jarabica poľná Jarabica poľná (Perdix perdix) je našou pôvodnou zverou. Patrí medzi hrabavce. Váži cca 350 g. Zafarbenie je sivohnedé s chrakteristickou hnedou škvrnou na hrudi u samcov. Okrem tejto škvrny, ktorú sliepočky nemajú, alebo ak nedosahuje rozmery ako u samčekov, rozpoznávame pohlavia aj podľa sfarbenia ramenných kroviek. Tieto sú pri kohútikoch pozdĺžne pásikované (pásik ide okolo strednej kostrnkovej čiary), u sliepočiek majú pásiky tvar rebríčka.

Žijú monogamne v pároch. Párenie začína vo februári tzv. párikovaním. Z polí sa ozýva volanie jarabičích kohútikov vŕzgavým "čí-rí" najmä vo večerných hodinách. Je to známka začínajúceho pohlavného života. Vlastné párenie sa deje v apríli a začiatkom mája. Samička znáša do priehlbinky v zemi v poraste trávy, alebo poľnej kultúry 16 až 20 vajec, na ktorých sa striedajú 22-25 dní. Kuriatka sa liahnu naraz a hneď po osušení nasledujú sliepočku. Mláďatá sú nekŕmivé. Od 14 dní dokážu lietať. Starostlivosť k nim prejavujú obidvaja rodičia. V prípade, že samička zahynie, samec preberá starostlivosť o kuriatka.

Jarabice žijú v rodine celé leto a koncom leta v auguste sa spájajú do kŕdľov. V jednom kŕdli je aj niekoľko desiatok jarabíc. Mláďatá sa živia najmä hmyzom a jeho larvami, mladými lístkami a neskôr rôznymi semenami a bobuľami. Dospelé vtáky zbierajú aj mäkkýše a iné drobné bezstavovce, ale hlavným zdrojom obživy je rastlinná potrava.

Jarabica má veľa nepriateľov. Je prirodzeným zdrojom potravy pre jastraby, sokoly, líšky, vrany a podobne. Najviac im však škodí veľkoplošná aplikácia insekticídov, ktoré ničia spektrum hmyzu a tým zdroj živočíšnych bielkovín pre mláďatá. Ošetrovaním poľných kultúr proti hmyzu poľnohospodári zničili väčšiu časť jarabičej populácie. V súčasnosti žije na Slovensku asi 5 % pôvodnej populácie jarabíc.

Jarabica je obyvateľom otvorenej krajiny. Žije na poliach, vystupuje až do predhorí. Posledné fragmenty jarabičích populácií sa zachovali na na rumoviskách, okrajoch ciest a opustených miestach, kde je dostatok hmyzu a burín. V poslednej dobe sa robia kroky na záchranu jarabice s intenzívnym farmovým chovom a zazverovaním vhodných poľovných revírov. Okrem predátorov jarabica poľná trpí mnohými chorobami a parazitmi, ako ostatná hrabavá zver.

Diviak lesný

Diviak lesný (staršie slovenské názvy: diviak obyčajný, sviňa divá) žije v celej južnej polovici Eurázie a v severnej Afrike. V Európe nežije prakticky len vo Veľkej Británii, na Škandinávskom polostrove a v severnom Rusku. (Prípadný poddruh domáca ošípaná samozrejme žije aj inde).

Diviak lesný býva dlhý 0,9 m až 1,8 m. Chvost má 15 - 30 cm. Hmotnosť spravidla 50-190 kg (samce) a 35-160 kg (samice), ale v niektorých oblastiach, napríklad v Karpatoch, majú samce aj 350kg. Juhoeurópske diviaky lesné sú celkovo menšie ako severoeurópske. Žijú asi 20 rokov. Podľa veku rozoznávame diviačatá do veku 1 roka, lanštiaky do veku dvoch rokov a zver dospelú staršiu ako 2 roky. Sfarbenie kolíše od čiernej, cez červenohnedú po svetlohnedú. Mláďatá majú typické pruhy. Samce majú vyčnievajúce očné zuby (kly), ktoré sú však v porovnaní s inými druhmi diviakov pomerne malé.

Obýva rôzne habitaty, živí sa rozmanitou potravou, rýchlo behá a vynikajúco pláva. Uprednostňujú listnaté a zmiešané lesy a radi sa váľajú v bahne. Samice sa zvyknú zoskupovať do čried pozostávajúcich z 20 aj viac jedincov. Inak samotársky žijúce samce sa k týmto čriedam niekedy pripájajú, najmä v období rozmnožovania.

Pária sa v zime medzi novembrom a januárom. Samica privádza na svet 4-12 mláďat.

Líška hrdzavá (líška obyčajná)

Líška obyčajná patrí medzi šelmy psovité. Poľovný zákon ju radí medzi zver srstnatú škodlivú. Líška je hrdzavohnedého a hrdzavožltého zafarbenia so strieborným nádychom, širokou škálou farebnej variability. Podhrdlie a brucho má bielej farby. Hmotnosť približne 4-10 kg. Chvost má pomerne dlhý, osrstený dlhou srstou. Všetky zmysly má výborne vyvinuté. Je inteligentná a len vďaka mimoriadnej adaptabilite je v súčasnej silne pozmenenej krajine stále početne zastúpená.

Párenie líšok prebieha v januári - februári, nazývame ho kvapkovanie. Líška je gravidná 56 dni. Mláďatá sa rodia v počte 3 až 8 v brlohu, ktorý si líška vyhrabe, alebo okupuje hotový brloh. Dĺžka chodieb býva 4 m a viac. Niekedy sa nasťahuje aj do jazvečích hradov. Mláďatá otvárajú oči na 12 deň. Matka ich dojčí 1-2 mesiace. Pohlavne dospieva vo veku 10 mesiacov. O mláďatá sa stará samica, ale aj samec sa zdržiava v blízkosti a prináša potravu. Líška nosí mláďatám mäsitú potravu.

V priebehu roka však v potrave nie je prieberčivá a žerie všetko, čo sa dá skonzumovať. Má rada ovocie i lesné plody. Hlavnou zložkou potravy sú malé zemné hlodavce. Dokáže však loviť aj vtáky, plieni hniezda a trúfa si aj na zver, ktorá je od nej väčšia. Je mimoriadne vynaliezavá. V období odchovu mláďat dokáže uloviť pomerne veľa zajacov. Okrem obdobia odchovu mláďat je viac užitočná, ako škodlivá.

V bohatých zajačích revíroch vždy boli primerané stavy líšok, ktoré sú veľmi dôležitým indikačným činiteľom zdravotného stavu zveri, sú selekčným činiteľom a požieraním zdochlín majú v prírode nezastupiteľnú sanitárnu funkciu. Pri nedostatku potravy vo voľnom revíri sa odváži ísť za domácou hydinou do ľudských sídiel. Dokázala sa adaptovať na hľadanie potravy na smetiskách, kde okrem odpadkov jedál nachádza ako zdroj potravy potkany. Vyskytuje sa vo všetkých typoch poľovných revírov od nížin až po vysoké hory. V lesnom prostredí si konkuruje s kunou lesnou. Naopak, rys ju likviduje ako potravného konkurenta.

Líška je kruto prenasledovaná človekom. Usmrcovaná je najrozličnejšími spôsobmi. Nepožíva vôbec obdobie ochrany, ani počas odchovu mláďat. Napriek tomu je natoľko vynaliezavá, že toto kruté obdobie dokáže prežívať. Okrem človeka nemá vážnejšieho nepriateľa. Trpí však mnohými chorobami, z ktorých niektoré sú veľmi nebezpečnými nákazami prenosnými aj na človeka. Medzi nimi dominuje vírusové infekčné ochorenie besnota. Často trpí prašivinou, množstvom vonkajších i vnútorných parazitov. V zimnej srsti líška poskytuje vyhľadávanú kožušinu.

Jednotlivé druhy líšok sa líšia od seba sfarbením. Líška žije v najväčšej časti severnej Afriky, v západnej a severnej Ázii. V mnohých krajinách sa vyskytuje hojne. Brloh si volí vždy s najväčšou opatrnosťou. Sú to hlboké, obyčajne rozvetvené dutiny, medzi koreňmi alebo na iných vhodných miestach.

Hlasové prejavy

Líšky majú širokú škálu hlasov v rozsahu 5 oktáv. Podľa aktuálnych výskumov rozoznávame u dospelých líšok 12 a u mláďat 8 rôznych hlasových prejavov. Väčšina týchto hlasov sa dá zaradiť buď medzi kontaktné hlasy, alebo medzi interaktívne hlasy. Variácie sú potom dané vzdialenosťou volajúcich jedincov od seba (u kontaktných hlasov) a mierou agresivity (u interaktívnych hlasov).

• Kontaktné hlasy
  • "wow-wow-wow" 3 – 5 slabičné štekanie s dôrazom na poslednej slabike, tento kontaktný hlas počuť najčastejšie, hlavne od decembra do februára, pravdepodobne slúži na udržiavanie kontaktu na väčšie vzdialenosti (u líšok chovaných v zajatí bolo zaznamenané, že odpovedajú na nahrávky hlasov iných líšok, ktoré poznajú, ale nie na hlasy cudzích líšok), u mláďat bol tento hlas počutý najskôr vo veku 19 dní, keď si tak získavali pozornosť
  • keď sa k sebe dospelé líšky približujú, zdravia sa trojslabičným trilkom, podobným kotkodákaniu sliepok

• Interaktívne hlasy
  • dospelé líšky sa navzájom zdravia trojslabičným trilkom (pozri vyššie) u podriadených zvierat podobným fňukaniu, ktoré môže vystúpať až do pišťania
  • "k-k-k-k" kekerovanie, hrdelný zvuk podobný rapkáču, pri agresívnych sporoch, pri hre šteniat, v čase ruje medzi samcami-rivalmi alebo pri odmietaní
  • dospelé líšky zdravia mláďatá tichým hrubým zvukom

• "waaah" tiahly jednoslabičný škrek či kňučanie, ktoré nezapadá ani do jednej skupiny hlasov, počuť ho počas obdobia párenia, môžu sa tak ozývať obe pohlavia, no pravdepodobne sa tak hlavne ozýva samica, aby prilákala samca

• jednoslabičné varovné štekanie, dospelé líšky varujú mláďatá, ak sú mláďatá blízko, znie ako tlmený kašel, ak sú ďaleko, prechádza do ostrého štekotu

Straka obyčajná

Straka obyčajná (alebo straka čiernozobá (Pica pica). Dorastá do dĺžky cca 46 cm. Má dlhý stupňovitý chvost. Sfarbenú má hlavu, hruď a chrbát dočierna, brucho a ramená sú biele, krídla sú kovovo lesklé. Pri lete je na krídlach vidno čierne orámovanie bielych ručných letiek. Pri lete má nápadne dlhý chvost a typickú kontrastnú kresbu. Lieta s chrakteristickými veslovitými údermi krídiel. Samec a samica sa navzájom neodlišujú, mladé jedince majú kratší chvost a operenie bez lesku. Straka je prirodzene veľmi opatrné a inteligentné zviera. Je však možné ju do určitej miery aj domestikovať a naučiť niektoré jednoduché slová.

Vyskytuje sa od západného pobrežia Európy tvoreného pobrežím Írska a Pyrenejského poloostrova, až po Ďaleký východ. Severný výskyt siaha po severný polárny kruh. Južná hranica je tvorená severoafrickým pobrežím, územím Saudskej Arábie, Taiwanu a južnej Číny. Vyskytuje sa aj v Severnej Amerike. Na Slovensku je rozšírená po celom území do nadmorskej výšky 900 m n.m. Obľubuje otvorenú krajinu s roztrúsenými stromami, ale aj súvislejšími menšími lesíkmi.

Hlas straky znie ako hlasité škreky. Prehraj

Potrava v zimných mesiacoch prevažuje zložka rastlinná, v letných naopak živočíšna. V čase kŕmenia mláďat straky najprv zbierajú malé bezstavovce (pavúky, húsenice, larvy), neskôr chrobáky, červy, blanokrídlovce a drobné stavovce (hlavne hraboše a zdochliny). Podiel vajec a mláďat drobných spevavcov je veľmi nízky a samozrejme je časovo obmedzený práve len na obdobie hniezdenia. V lete a na jeseň v potrave prevažujú rôzne plody (bobule, čerešne, hrušky) a semená, ktoré sú významné najmä v zime. V mestách do svojho jedálneho lístka pridávajú odpadky.

Hniezdi raz ročne v apríli, až v máji. Stavia objemné hniezdo vysoko na stromoch. Tvorené je z konárikov a blata, zhora býva kryté so strieškou z konárikov. Výstelka je tvorená jemnými trávami, korienkami a chlpmi. Samica znáša 6-7 tmavohnedoškvrnitých vajec, na ktorých sedí 17-18 dní. Obaja rodičia kŕmia mláďata 22-27 dní. Mláďatá vyliahnuté v skorších mesiacoch sú kŕmené rastlinnou, neskoršie živočíšnou potravou. Živočíšna zložka je tvorená rôznými bezstavovcami v podobe pavúkovcov, húsenicami a inými larvami hmyzu, chrobákmi, slimákmi, neskôr aj menšie bezstavovce, hlodavce, a tiež zdochlinami.

Sojka škriekavá

Sojka škriekavá (Garrulus glandarius). Rozšírená je po celom území Slovenska po hornú hranicu lesa, uprednostňuje listnaté a zmiešané lesy. Prevažne stály druh. Vyskytuje sa aj v rozsiahlejších mestských parkoch.

Je veľká ako holub (34 cm). Čierne a biele perá chochola dokáže vztýčiť. Na bokoch hlavy má nápadné hrubé čierne fúzy. Krídelko a k nemu priliehajúca časť veľkých kroviek ručných letiek na vonkajšej zástavici čierno a modro mriežkované. Typický je aj biely trtáč a biely podchvostové krovky, ktoré kontrastujú s čiernym chvostom a čiernymi krídlami. Na nich je taktiež biela škvrna naprieč vnútornými predlakťovými letkami. Samec a samica se navzájom nelíšia, mladé jedince sú tmavšie a menej pestro zafarbené.

Hniezdi v apríli až máji raz za rok. Plytké tanierovité hniezdo je umiestnené vysoko na strome, väčšinou neďaleko od okraja lesa. Miesto vyberá samec. Postavené je z konárikov a hliny, hladko vystlané korienkami a srsťou. Samica znáša 5 - 6 (7) zelenkastých, drobne hnedo škvrnitých vajec, na ktorých sedí len samica 16 - 17 dní. Samec sa vtedy stará o prísun potravy. Mláďatá potom kŕmia asi 19 - 20 dní.

Živí sa borovicovými semenami, žaluďmi, bukvicami, ovocím, väčším hmyzom vrátane chrobákov, húsenicami, slimákmi a pavúkmi a nevyhý­ba sa ani požieraniu vajec a mláďat z hniezd menších lesných vtákov. Sojka v istej mie­re závisí od dubov, ktoré jej poskytujú hlavnú potravu - žalude. Známy je jesenný zvyk sojok ukrývať si žalude do pôdy, čo je vlastne zásoba na zimu. V čase nedostatku potravy sa sojka vracia a vykopáva ich zo skrýše. Takto zohrávajú sojky dôležitú úlohu pri šírení duba do nových oblastí.

Sojka je plachý a ostražitý vták. Lieta ťažkopádne, vlnovito s trhavými a nepravidelnými údermi zaokrúhlených krí­del. Za letu je nápadná bielá škvrna nad čiernym chvostom a široké krídla s bielym poľom. Na zemi sa pohybuje poskokmi. Sojky možno najčastejšie vídať v pároch alebo ma­lých kŕdoch. Na jeseň robia lety, kedy väčšie kŕdliky sojok príležitostne navštevujú aj mestské parky, stromoradia pozdĺž ciest a záhrady. Počas hniezdenia žijú veľmi utajene a len zriedkavo pripus­tia človeka bližšie. Väčšinou človek uvidí len letmo biely trtáč miznúci medzi korunami. V dostatočnej vzdialenosti od hniezda a v ostatnom čase - po vyrušení, plní funkciu lesného policajta a výrazným škrekotom v lese spôsobí poplach.

Sojka je schopná napodobňovať iné vtáčie a zvieracie zvuky. Prehraj